1
Učiteľ
Krátky pohľad do dejín.
"Muži z hôr" sa vravelo mudrcom, ktorí od dôb Lao
c' a iste aj storočia pred ním, žili v ústraní horských kláštorov a rozvíjali tam filozofiu Tao. Hľadali a poznávali vo svojom asketickom spôsobe života pravdu, zákonitosti nekonečna, vesmírnej morálky a energií, ktoré ju napĺňajú. Starali sa o uchovávanie a odovzdávanie ducha Tchaj-ťi. Keďže sa učenie v ničom nedostávalo do rozporu s politickými štruktúrami a vládnou triedou, zachovalo si slobodu a nezávislosť. Najprv učenie rešpektovali ako súhrn znalostí a neskôr ako náboženstvo. Šírilo sa medzi ľudí a prinášalo im poučenie o harmonických silách Jin a Jang, spôsob, ako sa vyrovnať s neľahkou každodennou realitou a učenie o vesmírnej jednote všetkého.
Približne v rokoch 200 nášho letopočtu, žil v provincii An-chuej ctený lekár Chua Tchuo. Vyzdvihoval potrebu telesného a duchovného cvičenia, ako prostriedku k udržiavaniu zdravia. Pozoroval vtáky, tigre, hady, medvede a iné zvieratá pri boji. Inšpirovaný ich pohybmi začal cvičiť rôzne techniky, z ktorých sa vyvinulo bojové umenie "Hra piatich zvierat". Bolo to prvé systematizované cvičenie a medzi ľuďmi si získalo rýchlo veľkú obľubu.
Okolo roku 500 nášho letopočtu prichádza z Indie do Číny Ta-mo, budhistický mních známi neskôr pod menom Bodhidharma, aby tu začal učiť reformovaný, alebo skôr "nenáboženský" budhizmus. Jeho učenie sa opieralo o jadro Budhovo učenia Dharma, v čínštine zvaného ako Čchan, neskôr v Japonsku ako Zen. Bodhidharma sa po dlhšom putovaní Čínou usadil na severe v kláštore Šaolin. Okrem meditácii, učil mníchov aj základy indického boxu. Vtedy už dobre známe cvičenie "Hra piatich zvierat" rozvinul vďaka dostatku času do bojového umenia s veľmi vysokou úrovňou. Nasledovníci Ta-moa šírili po Číne učenie Čchan a spolu s ním aj bojové umenie, ktoré ďalej rozvíjali. Šaolinská päsť tak dala základ tzv. vonkajším bojovým umeniam.
V dvanástom storočí nášho letopočtu založil taoistický mních Čang San-feng v pohorí Wu-tang v strednej Číne kláštor. Pod jeho vedením sa v študovala cesta k dosiahnutiu najhlbšej úrovne ľudského poznania. Zdôrazňovala sa vyváženosť princípov Jin-Jang ako duchovného rozvoja, tak aj posilnenie telesných schopností. Cvičenie vychádzalo z prastarých taoistických princípov založených na rozvoji vnútornej sily a múdrosti. O tomto systéme sa začalo hovoriť ako o tzv. vnútornej škole Tchaj-ťi, aby sa tak zdôraznila odlišnosť od systému šaolinského boja.
Po mnohé stáročia sa jednotlivé školy samostatne rozvíjali, ako aj vzájomne kombinovali a dávali tak vznikať mnohým novým formám bojových umení. Jednotlivé školy si svoje systémy a tajomstvá prísne strážili a schopnosti sa odovzdávali priamo z majstra na žiaka. Tento hlboký, výukový vzťah medzi učiteľom a žiakom ovplyvnený Konfucionizmom a Taoizmom sa dodnes udržiava a je základom aj pre rozvoj ďalších sociálnych vzťahov v spoločnosti.
***
Majster Kaisen mi povedal, aby som cvik zopakoval. Zacvičil som ešte raz.
Uprene na mňa hľadel.
Povedal, zacvič to znovu a ja som zacvičil.
Opýtal sa ma: "Čo teraz cítiš?"
Odpovedal som: "Nič, len cvičím, najlepšie ako viem."
Opäť ma vyzval, aby som zacvičil. Tasil som meč a znovu zacvičil.
Nástojčivejšie sa ma opýtal: "Čo teraz cítiš?"
Odpovedal som neisto: "Nič, len sa snažím sústredene cvičiť."
Prikročil ku mne bližšie.
Z jeho pohľadu išla taká energia, akú som ešte nikdy necítil.
Povedal ostro, hlasno: "Zacvič ešte raz!"
Nevedel som čo odo mňa chce. Snažil som sa cvičiť najlepšie ako som vedel.
Zacvičil som. Bol som nesvoj a už trochu vyčerpaný.
Prišiel ešte bližšie, chytil ma za ramená, silno so mnou zatriasol a skríkol strašným hlasom:
"Čo teraz cítiš?"
Chvel som sa, celý zježený, držal som dych neschopný pohybu. Bola to dlhá chvíľa.
Napokon zo mňa vyhŕklo: "Všetko."
Jeho tvár sa odrazu rozžiarila, usmiala a povedal: "Ishin-denshin." (od ducha k duchu)
Rozosmial sa svojim typickým, veselým smiechom a povedal:
"Poď, teraz ideme vypiť nejaké Saké"
***
Doba videová, ktorú žijeme je svojim spôsobom úžasná, ale to asi len pre môj ročník. Keď som sa začal zaujímať o bojové umenia na Slovensku existovalo len Judo a Karate. Z literatúry bola iba kniha Viktora Levského, Základy sebaobrany, Karate a Džu Džucu, neskôr sa objavila kniha od Františka Šebeja. O Kungfu, alebo Taiči ani chýru ani sluchu.
V sedemdesiatych rokoch dávali na viedenskej televízii seriál "Kungfu" s nezabudnuteľným Davidom Caradinom. Sedel som meter od televízora pri maminých nohách. Prekladala mi z nemčiny koľko vládala a otvorila mi svet Šaolinského budhistického kláštora, meditujúcich mníchov, techník kungfu a dovtedy nepočutých múdrostí majstra Po. Vtedy už som cvičil nejakú dobu Karate v telovýchovnej jednote Lokomotíva Rača. Cvičenie sa mi ale zdalo jednoduché a techniky fádne, oproti tým Caradinovým, tak som stále niečo vymýšľal, čo sa ale nestretalo s veľkým pochopením. Moja kariéra skončila skúškami na zelený pás, keď ma jeden z velikánov slovenského karate upozornil, že teraz budem musieť chodiť zápasiť ligu. Keď som rázne odmietol, inak to bol tuším môj prvý vzdor proti autorite, vyhodil ma. Kimono som mal do troch dní zafarbené na čierno, na maminom šijacom stroji som si ušil zlatý brokátový pás a vyrazil som do sveta hľadať svojho majstra Po.
V nasledujúcom desaťročí sa v mojom videoprehrávači ocitla VHS-ka s filmom "Silent flute" (Tichá flauta) opäť s neopakovateľným Caradinom. Vtedy mi už Kungfu a budhizmus prirástli k srdcu. Záver filmu ma úplne dostal a nasmeroval jasným smerom. Bola to doba, keď každý obrázok v nejakom časopise s témou bojových umení putoval do zošita, v ktorom som si listoval ako v biblii na dobrú noc aj dobré ráno.
S pohnutím sledujem dnes to neobsiahnuteľné množstvo kníh, filmov, krátkych i dlhých videí a webových stránok. Keby som mal len tisícinu z toho k dispozícii vtedy, keď tu nebolo takmer nič a túžba po učení bola tak veľká, že nedávala spávať. Zároveň si ale uvedomujem, že nemám čoho ľutovať. Prečo? Lebo doba, keď tu "nebolo takmer nič" ma podmieňovala a nútila neustále hľadať, túžiť a nespúšťať cieľ z mysle. Takýto intenzívny zámer potom vedie k naozajstnému učiteľovi, skutočnému Majstrovi Po.
Dnes sú možnosti neobmedzené. Chcete sa učiť Kungfu, prosím. Chcete sa učiť Tchaj-ťi, prosím. Stačí len dva, tri krát kliknúť a môžete vyberať z toľkých možností, že sa vám hlava zatočí. Ale vyberte si ...
V úvode som písal, že si môžete nájsť pre seba najvhodnejší spôsob, ako cvičiť Tchaj-ťi. Sebaobrana, zdravie, šport... Keď si budete hľadať spôsob cvičenia úprimne, podľa svojho srdca, skôr alebo neskôr sa stretnete s niekým, kto vám bude o ňom rozprávať a kto vás možno nakoniec bude učiť.
Som presvedčený o istých silách, ktoré spájajú to čo má byť po zásluhe spojené. Nazvite si to osudom, karmou alebo synchronicitou, nezáleží na tom. Iste poznáte porekadlo: keď je žiak pripravený, učiteľ vždy príde. Spoľahnite sa, že to funguje. Dokonca aj naopak: keď učiteľ už vie o čom to je, žiaci si ho nájdu. Len si treba ujasniť cieľ a potom sa už len nechať viesť pozornosťou a vlastným srdcom. Však skôr, než začnete hľadať svojho učiteľa, začnite ho hľadať v sebe. V momente, keď si budete istý cieľom, Cesta už na vás čaká.
Odovzdanie poznania z učiteľa na žiaka, doslovne "Ishin-denshin" teda "od ducha k duchu" je známe v ázijských umeniach od nepamäti a to nie len v bojových umeniach. Intenzívny vzťah je jedným zo základov prenosu skúseností. Oddaná dôvera v učiteľa, vám môže v začiatkoch pomôcť s pochopením vášho ega a pýchy. Naučí vás pokore a pozornosti. Dajte si ale pozor, aby ste nestratili vlastnú prirodzenosť a nezačali učiteľa napodobňovať. Je to v prvom rade vaša cesta, ktorú chcete napĺňať. Učiteľ, aj ten najlepší, je hlavne vašim sprievodcom. Mal by to byť človek, ktorý vás vedie cestou, ktorou on už prešiel. Nemôžete ho nasledovať slepo, lebo on si ide za svojim poznaním. Na určitý čas ste sa stretli na rovnakej ceste, aby ste sa vzájomne obohatili o nové skúsenosti. Hoci by sa vám majstrova cesta páčila sebe viac, nakoniec tú svoju, musíte prejsť sám. Možno, aby ste sa aj vy raz stali učiteľom.
Majster Kaisen raz povedal, že dnes je doba tak vážna, že by sme nemali zostávať pridlho len žiakmi. Treba byť zanietený pre svoju Cestu, dobre ju pochopiť a pokúsiť sa odovzdávať učenie ďalej.
Štúdium bojových umení teda vyžaduje okrem veľkého vlastného zanietenia aj sprostredkovateľa, učiteľa, pravého majstra. Nejde len o správne techniky, ale aj o vyjadrenie, ukázanie súvislostí cvičenia so životom a pochopením jeho zmyslu. Napríklad z vlastnej skúsenosti viem, ako nezmyselné bolo učiť sa japonský šerm Iaidó len z knihy. Bola to dobrá kniha s peknými, zrozumiteľnými obrázkami a popisom. Po roku cvičenia som sa cítil už dostatočne skúsený. Na prvom seminári Iaido a Kendo v Prahe, ktorého som mal šťastie sa zúčastniť som si dovolil predviesť svoje Iaido majstrovi, ktorý seminár viedol. Pozorne ma sledoval a divil sa stále viac a viac. Potom sa ma opýtal, kto ma to naučil. Hrdo som odpovedal, že som sa naučil Iaido sám z knihy. Povedal, že je fantastické, naučiť sa to z knihy, ale s Iaido to nemá nič spoločné. To bolo sklamanie veľké ako hora Fuji. Majster sa ale nakoniec stal mojim prvým učiteľom a vzorom.
Dobrá kniha o Tchaj-ťi iste veľa napovie a ukáže, ale esenciu pravého poznania vám asi neodhalí. Dokonca ani video vám veľmi nepomôže. Podarí sa podľa neho pohyby napodobiť, ale do podstaty sa vám bude prenikať len ťažko.
K nej vás privedie váš učiteľ.