3
Meditácia

Najprv si pomeditujme o meditácii.
V prvom rade je to slovo označujúce istú činnosť, ktorá bola dlho v našom svete tak trochu v nemilosti (?!) To preto, lebo západnú civilizáciu si obsadilo náboženstvo, ktoré všetko tzv. východné, potláčalo, zaznávalo, ba priam nenávidelo. V priebehu tých, kto vie nakoľko skutočných 2000 rokov (?), vymazalo všetko duchovné pôvodných európskych národov. Zostalo iba "duchovenstvo". Pôvodné kresťanstvo, gnostické, ovplyvnené vlnou Buddhovho učenia od piateho storočia pred našim letopočtom, bolo trikom a násilím zamenené za "iné" kresťanstvo. Všetky symboly védsko-gnostické boli obrátené hore nohami. Svetlo vymenené za tmu, živé, nehmotné vymenené za hmotné, najprv zavraždené a potom s veľkou slávou, akože vzkriesené. Poznanie vymenené za vieru. Pseudo-náboženstvo sa stalo základom našej pseudo-civilizácie. Slovo meditácia zmizlo.

Začalo sa objavovať až v období príchodu New Age.
Boli to osemdesiate roky minulého storočia. Moderný prístup k spiritualite, zmiešaním vedy a starších duchovných praktík, najmä východných náboženstiev, si získal rýchlo svojich prívržencov. Myslím si, že hlavne z dôvodu veľkej potreby úniku od stále viac a viac pretechnizovanej spoločnosti a strate schopnosti jednoducho oddychovať. V neposlednej miere aj módna vlna a dobrý obchod. Relaxačná hudba, orientálne kadidlá, masáže, sošky buddhov a tibetské misy, doplnila nespočetná ezoterická literatúra. Priniesla na svetlo veľké skvosty, ale aj mnoho zavádzania. Tak sa znovu objavila aj meditácia. Bol to závan exotiky a niečoho stále akoby tajomného. Duchovno sa rozbehlo zrazu do všetkých smerov. Od Rei-ki, cez bojové umenia, aromaterapiu, jogu, tarotové karty, liečivé kamene až po Zen. Pribudol dokonca aj festival ezoteriky. Každý z týchto smerov prinášal sebou aj nejaký druh meditácie.

Čo to teda je?
Meditovanie sa opisuje ako činnosť, obracania pozornosti do seba. Odpútavania sa od pripútanosti k svetským potrebám a forme sebapoznávania. To všetko prináša pozitívne skúsenosti pre rozvoj našej vlastnej duchovnosti.
Častokrát sa ale meditáciou nazýva určité rozjímanie, ako príjemné premýšľanie o niečom krásnom a nadprirodzenom. V tomto prípade by som takúto činnosť radšej nazval relaxom, alebo snívaním.
Slovo meditácia obsahuje základ medi (stred), ale nejde tu o sústredenie v zmysle koncentrovať sa na niečo, ale ako proces uvedomovania si vlastného stredu (spomeňte si na sústredné kružnice).
Na slovo meditácia, sa môžeme pozrieť aj z iného významového uhlu.
Napríklad z latinčiny sa slovo meditatio prekladá ako naše rozjímanie. V Gréčtine je to Dialogismós, teda vnútorný dialóg.
Takto vyzerá slovo meditácia - Dhjána v sanskrte ध्यानं . Jeho základ tvorí slovo stred  मध्यः.
Slovo meditovanie má v sanskrte takýto tvar: ध्यानं कुर्वन् s významom: ísť do, alebo skôr byť v strede.
Japonský Zen sa v Číne vyslovoval ako Čchan v sanskrte ako Dhjána a neznamená nič viac len meditácia.
Ak sa niekde vraví o Zen, ako o Zen-buddhizme a buddhistickej sekte, je to nepochopenie podstaty a významu slov. Zen, znamená len(!) meditácia. Teda činnosť človeka pohrúženého do meditácie. Neoznačuje to náboženský smer a už vôbec nie jeho sektu. Meditácia (zenová) je cesta pochopenia Buddhovo učenia. Je to návrat k našej prirodzenosti, teda stavu poza všetky zmyslové a mentálne formy, ktoré tvoria naše ego.
Ego je zdrojom nášho utrpenia. Keď precitneme ako Buddha, sme Buddhom.     

Stred kruhu, ako dokonalá prázdnota je aj symbolom svetla, alebo slova poznania. To, ktoré oslobodzuje od chaosu, alebo temnoty. Charakterizovala ho sladká chuť, ako "sladké slovo poznania".
Na jeho pamiatku sa v období Zimného slnovratu piekol medovník. Sladký, okrúhli koláčik s dierou, "prázdnotou" v strede.

Meditovanie v pôvodnom význame, v dobách a krajine jeho vzniku, znamenal vchádzať do stredu posvätného kruhu a prijímať svetlo poznania. V dobách, keď princ Siddharta po dosiahnutí buddhovstva, rozprával svojim nasledovníkom o precitnutí, neexistovali žiadne sochy Buddhu, ktoré by niekto uctieval. Symbolom precitnutia, alebo osvietenia, bol kruh, ako "posvätné vyprázdnené miesto" uprostred temnoty. Zobrazoval sa ako kruh na vyvýšenom, uctievanom kresle. 
Oveľa neskôr sa objavila ako symbol buddhovstva, teda stavu buddhovej, osvietenej mysle, socha človeka, sediaceho so skríženými nohami, uprostred kruhu lotosového okvetia.
Meditácia je teda cesta do vlastného stredu, kde nastáva uvedomenie si nášho skutočného JA. Je to stav vedomia, umožňujúca nám poznanie a prežívanie nášho bytia.
Základom je vnímanie prítomnosti, stavu mimo čas. Čas je najmä výtvorom ega, ktoré potrebuje minulosť a budúcnosť pre svoju identifikáciu v priestore. Ono vypestovalo naše iluzórne ja, ktoré sa vydáva za skutočné. V podstate sú to ale len myšlienky. Vytvorili sme si ich, chronologicky ich zoraďujeme a potom o nich rozprávame iným, ako svoj príbeh života. Toto som prežil, toto som dosiahol, toto som ja. Keď náhodou, napríklad po úraze, stratíme pamäť, ale stále sme pri vedomí, kto zrazu sme? Spomeňte si na film Mastičkár.

Meditácia nás privádza do pozornosti, kde naše pravé JA pozoruje náš stav bez toho, aby ho porovnávalo s niečím z minulosti, alebo budúcnosti. Osvojiť si schopnosť pozorovať život svojim pravým JA a zotrvať vo svojom strede, pri každej činnosti. Keď budeme žiť, pracovať, milovať v pozornej prítomnosti, získame kontrolu nad pravým časom, tým vesmírným a ten egoistický, nás už nebude ovládať. 

Meditovať v sede Buddhu sa treba naučiť, tak ako každú činnosť. Nie je to učenie jednoduché. Vyžaduje nemalú mieru trpezlivosti a odhodlania. Bude asi ťažko sa ju naučiť doma o samote. V tomto prípade obzvlášť platí, že jedinou úspešnou cestou je nasledovať učenie Majstra. Ukáže vám správny spôsob sedu so skríženými nohami. Vysvetlí vám, ako dýchať, pozorovať dych a ako pracovať s mysľou.
Táto metóda asi nebude prístupná každému, nevraviac o tom, že sed so skríženými nohami nám nie je prirodzený tak, ako ľuďom z Východu. Nakoniec cieľom meditácie nie je dlhé sedenie v pozícii Buddhu, ale dosiahnutie stavu jeho mysle. Keď sa vám len trochu začne dariť zotrvávať pri bežnej činnosti v prítomnej pozornosti, vaše vedomie si veľmi skoro zvykne na tento slobodný a pokojný stav. Myseľ už nebude stále viesť nekonečný, vnútorný dialóg "niekoho s niekým". Zostane iba vaše čisté JA.  

Aby ste si vedeli predstaviť, aké pocity pri meditácii prežívať, môžete skúsiť cvičiť Autogénny tréning.
Je to jednoduchá, bezpečná metóda oddychu, ktorý zvládne každý aj sám.

Autogénny tréning

Nájdite si tiché miesto. Najlepšie doma, kde vás nič neruší. Ľahnite si na zem pokrytú príjemnou podložkou - froté osuškou alebo dekou. Primerane sa oblečte, teplo a mäkko, aby vás nerušili záhyby odevu ani chlad. Dajte si ruky voľne pozdĺž tela a otočte ich dlaňou nahor. Oprite jazyk o ďasná horných zubov. Zavrite oči a začnite sledovať váš dych, až kým sa neupokojí. Sledujte ho tak zaujato, aby ste nemali v mysli priestor na iné myšlienky. Dávajte pozor, aby ste nezaspali. Keď sa upokojíte a ste úspešný v pozorovaní dychu, presuňte svoju pozornosť a zároveň aj predstavivosť na prsty ľavej nohy. Predstavte si, ako to vyzerá pod pokožkou. Kosti, svaly, prúdiaca krv. Všetci máme aspoň základné znalosti o anatómií, tak to nebude ťažké. Prikážte svalom, aby sa v žiadnom prípade ani nepohli. Keď budete mať ich nehybnosť pod kontrolou, presuňte svoju pozornosť na chodidlo, potom členok, lýtko a stehenné svaly, až po panvu. Ten istý postup zopakujte aj na pravú nohu. Budete ich cítiť akoby meravé a veľmi ťažké. Potom presuňte svoju pozornosť na ľavú ruku a postupne, od prstov, cez dlane až po rameno znehybnite celú ruku. Časť pozornosti stále venujte nohám a kontrolujte, aby v nich nebol ani záchvev napätia. Preneste pozornosť do pravej ruky. Pomaly a zodpovedne prechádzajte prst po prste, od palca k malíčku. Potom, cez dlaň k zápästiu. Pokračujte ďalšími svalmi po rameno, ako pri ľavej ruke. Teraz aj ruky pocítite ako veľmi ťažké, akoby z olova. Začína najdôležitejšia časť. Presuňte svoje vedomie do panvy a postupne si ju z vnútra prezrite. Prezrite si každý sval, každý orgán, nakoľko len ste schopný si ho uvedomiť. Pomaly posúvajte predstavu po chrbtici. Uvoľnite sedacie svaly, pohlavie, brušné svalstvo, hruď a hornú časť chrbtice až po krk. Pritom všetkom, musí časť vašej pozornosti stále kontrolovať znehybnené časti tela. Druhú časť pozornosti presuňte na krčnú chrbticu. Stavec po stavci uvoľnite a prikážte svalom, aby sa ani nepohli. Dostanete sa cez bradu k tvári. Teraz buďte veľmi pozorný, nie však napätý, aj keď pri prvých pokusoch budete iste napätie pociťovať. Nebojte sa, časom to zvládnete. Prechádzajte pomaly od sánky cez jazyk k lícam. Veľké sústredenie o ktoré ste sa doteraz usilovali sa vám možno prejaví v napätej tvári. Uvoľnite všetky svaly aj na čele a napokon uvoľnite aj svaly očí. Tento moment je rozhodujúci. Ak ste ešte nezaspali, prejdite vedomím, vravím zámerne vedomím a nie mysľou, celé telo a skontrolujte či je celé uvoľnené. Teraz si skúste uvedomiť svoj hlboký, pomalý dych. Ak ste sa dostali až sem, udržali ste pozornosť, nespíte a stále ste uvoľnený je stav vášho vedomia veľmi dobrý.

Vaše telo vnímate ako celok. Budete pociťovať tiaž svojho tela, ale nie zem, na ktorej ležíte. Tento čas úplnej uvoľnenosti, keď ste akoby bez tela, budete prežívať svoje pravé Ja. Bytie nezaťažené hmotou. Je to vaša nesmrteľná podstata, ktorá tu vždy bola a naveky bude. Plná svetla, plná pokory a súcitu s celým vesmírom, bez akýchkoľvek hraníc. Nech je tento pocit pre vás objavením nového bytia. Nebuďte sklamaný, ak sa vám to nepodarí celé až do konca. Potrebujete nejaký cvik.
Naučte sa postup cvičenia naspamäť a skúšajte ho, keď máte pohodu. Najlepšie v pravidelnú dobu. Na čase, ktorý si zvolíte nezáleží. Len buďte trpezlivý a výsledky sa iste dostavia. Budete veľmi prekvapený, že svet ktorý poznáme a na ktorom sme tak veľmi závislí, môže byť aj úplne iný.

***

Bol som na výlete v západných Čechách v povodí riečky Lužice.
V jednom úseku sa do nej vlieva neveľký potok menom Židova strouha. Kúsok hore proti prúdu, preteká cez úzku roklinu. Z jednej strany asi dvadsať metrový skalný zráz a z druhej strmo stúpajúci svah lesa. V strede potoka ležal veľký, plochý kameň. Okolo poludnia letné slnko hrialo a kameň bol príjemne vyhriaty. Voda tečúca okolo neho, pokojne žblnkotala. Ľahol som si naň a oddal sa slnečným lúčom. Bolo to ideálne miesto na meditáciu. Sprava sa týčila kamenná stena, zľava hustý les. Nado mnou úzky pás modrej oblohy. Zavrel som oči a začal pomaly dýchať. Vhĺbil som sa do zvuku potoka a začal s autogénnym cvičením, tak ako som sa ho naučil, bod po bode. Trénoval som ho často, takže záverečnú časť som dosiahol zanedlho.
Prvé čo som si uvedomil bolo, že som prestal vnímať kameň na ktorom som ležal. Prestal ma tlačiť na chrbte. Akoby tam nebol. Všetky zvuky sa zliali do jednoliateho šumu vody okolo mňa. Otvoril som oči a pohlaď mi splynul s belasou oblohou. Svoje telo som úplne prestal vnímať, akoby som ho nemal. Vôbec som necítil kde začínam a kde končím. Bol som len tou oblohou nado mnou. Úžasný pocit uvoľnenia. Oslobodenia od všetkého. Myslím, že za tým neboli moje zmysli, ale len vnímanie nekonečného priestoru, bez uvedomovania si hmoty okolo seba. Dych sa mi skoro úplne zastavil.
Keby som mal opísať čo je to pokora, bol by to tento pocit. Bezhraničný stav úplnej oddanosti.
Oddanosti niečomu, na čo ešte neexistujú slová.
Dlho neprichádzala žiadna myšlienka. Nijaké posudzovanie, nijaké hodnotenie, len to belasé nekonečno nado mnou. Začal som si trochu uvedomovať kde som, ale cítil som to tak, akoby som bol do okolia vsiaknutý.
Ako keď kvapnete atrament do vody. Chvíľu sa len tak beztvaro vznáša v priestore a potom sa úplne stratí, splynie s okolím. Už ho nevidno, ale vieme že je tam.
Neviem, ako dlho to trvalo. Len som si jasne uvedomoval tento stav bez myšlienok. Jediné čo som vedel bolo, že takto chcem už zostať navždy. Zaplavila ma vlna tepla a pocit šťastia. Vznášal som sa v modrom oceáne.

Potok začal čosi okolo mňa šepotať a skala na ktorej som ležal, mi pripomenula svoju tvrdosť. Slnko sa posunulo za vrcholky stromov a chlad vody ma prebral. Precital som z niečoho, čo sa nedá vysvetliť. Telo mi zvláštne vibrovalo.
Tento zážitok samého seba mi odhalil, že okrem sveta, ktorý som dovtedy bral smrteľne vážne a plne reálne,
je ešte niečo, čo presahuje všetko pozemské, videné, počuté, chutiace, ťažiace.
Že smrť, ktorá tak desí svojim zmarom, je hodná len toho nepatrného úsmevu,
ktorý sa objavuje na Buddhových perách. Lebo On vedel.
Lebo my všetci môžeme vedieť.

Keď som potom, po nejakom čase začal pravidelne sedávať v Zenovej meditácii, spomínal som si zakaždým na tú kvapku atramentu.

4 ČCHI