Iný svet

Zobudil som sa ešte pred budíkom na zvláštne pískanie v ušiach. Najprv som si myslel, že zvuk prichádza z vonku, ale ten bol rovnako intenzívny aj keď som prešiel do kúpeľne. Uvedomil som si, že to pískanie pociťujem vo vnútri. V duchu som si položil otázku čo môže byť príčinou toho zvuku a v zápätí som si "uvedomil" odpoveď ... "zmena v štruktúre myslenia". Čo sa to deje? V prvom momente som nepoznal, ako som k odpovedi prišiel. Veď normálne sa dopátrame odpovede na našu vnútornú otázku tak, že si ju v myšlienkach zanalyzujeme a tak prídeme k odpovedi. Ale teraz sa mi odpoveď vynorila v hlave bez tejto analýzy. V tom mi prišla na um ďalšia ranná otázka ... koľko je hodín? ... a v tom som si uvedomil že je 5:23. Pozrel som na hodiny a ... bolo 5:23. V prvom momente ma to pobavilo, vraj aká to intuícia. No zároveň som si uvedomil, že to nebol presný odhad, ale že som to skrátka vedel. Keď som prechádzal obývačkou do kuchyne pocítil som ... "pocítil" som hlas. Presne tak! Nie počul ... ale pocítil. Jednoduché slová, "prosím si vodu". Zostal som stáť ako omráčený, pretože som narýchlo nevedel či niekto na mňa prehovoril, alebo som to len cítil v hlave. Zároveň som si ale uvedomil, že to neboli slová, ktoré by som počul, ale zase len pocit. Pomaly som sa obrátil a pohľad mi padol na kvetináč s brečtanom. V jednej chvíli som vedel, že má suchú zem a zároveň mi prešli mysľou rýchlo obrazy. Akoby naraz, som videl ako ho vykopávam v lese, bez toho aby som sa opýtal či sa mu to páči alebo nie, ako ho sadím doma na balkóne a ako som tým prebral úplne zodpovednosť za jeho život. Teraz ma prosí o vodu!
Opatrne som lial vodu na brečtan a obdivoval som krásu jeho drobných sýtozelených lístkov. Zdvihol som pohľad k obloku a vtedy som to zbadal... . Obloha mala zelenkavú farbu s jasnou striebornou štruktúrou, ktorá tvorila nepravidelné vzory. Nebola to obloha, ale obrovské teleso, ktoré ju celú zakrývalo. Ďaleko na obzore sa línia telesa zaobľovala a dávala tušiť tvar gigantickej gule. Moje podvedomie čakalo ďalšiu otázku, ale skôr ako prišla, som si uvedomil odpoveď: Sú tu!
Slnko, práve vychádzalo, ostro vykresľovalo obrys vesmírneho návštevníka.
Tak, ako sa svetlo nového dňa posúvalo časovým pásmom, prebúdzali sa ľudia do rána a s údivom sledovali zatajeným dychom scenériu nad svojimi hlavami. Všetkým tlmene pískalo v hlave. Začali si uvedomovať nový nepoznaný stav vo svojich mysliach. Nech sa im vo vedomí objavila hocijaká otázka, v okamihu sa im vybavila aj odpoveď. Bol to šokujúci pocit. Mnohí si kľakli, alebo sadli tam kde sa práve nachádzali. Niektorí sa ustráchane motali hore dole a iní len tak nepohnute stáli, alebo sa modlili a pozerali na obrovitú guľu nad sebou. Po lícach im stekali slzy dojatia. Chápali, že toto je pravda.

V tú dobu nikto nepracoval, nikto nejedol, nepil. Ustal všetok pohyb a všade sa rozhostilo pokojné ticho. Vtáci, psy, mačky a ostatné zvieratá i hmyz sa utiahli stranou a nechali ľudí na pokoji. Nikto nikoho nezdravil, nikto s nikým nehovoril. Celý svet v pokornom tichu mlčal. 6 miliárd ľudí. Nikto nemal potrebu rozprávať o svojich pocitoch. Nikto nemal potrebu sa na nič pýtať. Všetci do jedného vedeli.

V mysliach sa odrazu začal všetkým prehrávať obraz neznámeho sveta. Žili v ňom bytosti, ktorých myšlienky vytvárali tak silnú energiu, že ju mohol vnímať každý, kto zameral na ne svoju pozornosť. Keď sa stretli dve bytosti nič nevraveli, len sa na seba usmiali. A ak začali spolu rozprávať vyberali tie najkrajšie slová. Nie pre to, aby zdôraznili svoje myšlienky, ale pre to, aby obdarili druhého krásou slova a zvukom ich hlasu. V tom svete, kde mohli bytosti navzájom zdieľať svoje myšlienky, neexistovala v ich mysliach nepravda. Nikto by ju v sebe neschoval, neutajil. Tie bytosti ani nevedeli, že je možné vytvoriť si myšlienku, ktorá by nezodpovedala pravde. Ich svet bolo jedno bezhraničné vedomie pravdy.

Všetci sme sledovali vo svojich mysliach obrazy toho úchvatného sveta. V jednom okamihu v našich hlavách zaznel hlas. Pýtal sa, či by sme chceli žiť v ich svete, lebo tomu nášmu, už veľa času nezostáva. Vo svete bez tajomstiev a falošnosti, bez trikov a podvodov, bez zlomyseľnosti a závisti, bez strachu a neistoty. Ak áno, podmienkou vstupu do tohto sveta bolo prejsť zvláštnou bránou. Strážili ju bytosti, ktoré videli do našich myslí a duší, ako by boli zo skla. Videli a cítili každú našu myšlienku, jej pôvod aj jej zámer. Povedali nám, že v ich svete sa väčšina želaní následne zmaterializuje a tak vytvára novu skutočnosť. Ak by do ich sveta prenikla bytosť s nečistými, alebo deštruktívnymi myšlienkami, spôsobilo by to katastrofálne stavy v ich realite, ktoré by sa ťažko odstraňovali. Preto ten, kto nemá svoje myslenie bezpečne pod kontrolou a nie je tvorené len pozitívnou a súcitnou láskou so všetkým, nemôže byť do ich sveta vpustený. Po týchto slovách sa niektorí ľudia po celom svete začali meniť. Najprv, akoby sa stávali priesvitnými, napokon prestali byť pre ostatných viditeľní. Prešli bránou. Iní začali vidieť nové farby a počuť zvuky, ktoré dovtedy nepočuli. Zmenilo sa aj ich myslenie.

Napokon, večer onoho dňa, začala gigantická guľa blednúť, až cez ňu bolo možné vidieť hviezdy a nakoniec úplne zmizla.V následných dňoch sa vedomie ľudí na zemi prinavrátilo do normálu. Začali o tom čo zažili rozprávať medzi sebou a rozoberať čo to vlastne bolo. Mnohí ešte dlho zostávali tichí, pokorní, užasnutí a len pomaly sa vracali k svojim denným zvyklostiam. V pamäti im zostala len jedna veta: "Vrátime sa aj pre vás".

Iní si povedali ... že to boli všetko hlúposti a išli si po svojom.

A čo vy, prešli by ste bránou do nového sveta?