VNÚTORNÁ KRÁSA TCHAJ-ŤI-ČCHÜAN
Tchaj-ťi-čchüan
Čo je Tchaj-ťi-čchüan?
Cvičenie pre zdravie a kondíciu, relax, sebaobrana, meditácia, životný štýl, šport?
Čo je jeho zmyslom?
Na túto otázku profesor Čeng Man-čching odpovedal:
"Zmysel je v tom, že až konečne dôjdeš k bodu, keď začneš chápať, o čom život je, budeš mať ešte dosť síl a zdravia, aby si si ho mohol užiť."
Zjednodušene by sa dalo povedať, že Tchaj-ťi je cvičenie pre zdravie a jeho dlhodobé udržiavanie. Tchaj-ťi, ale nie je len pohyb, precvičovanie foriem, zostáv alebo sebaobrana. V prvom rade je to duchovná disciplína a spôsob života. Číňania ho žijú už tisíce rokov. Duchovná v zmysle, že princípy Tchaj-ťi sa stanú spôsobom nášho myslenia. Toto myslenie dalo silu a energiu čínskym dejinám a kultúre. Ovplyvnilo ho v celom jeho spektre, od medziľudských vzťahov cez medicínu, umenie až po dnešnú dobu. Ovplyvňuje svojim pôsobením celý život a tak ho môžeme prijať ako životný štýl.
V histórii ľudstva existujú periodicky sa opakujúce obdobia, ktoré boli naklonené individuálnemu duchovnému rozvoju jednotlivca. Pred tisíckami rokov sa objavila takáto priaznivá doba aj v Číne. V ríši, ktorá bola od nepamäti zmietaná korupciou a bojom o moc bola pravdaže aj veľká túžba po duchovnom živote, ktorý ako tak tvorí protiváhu svetskému. Ideálom ľudskej podstaty je zdokonaľovanie a zušľachťovanie. Ak sa v určitom období stretnú výnimočné osobnosti, môže vzniknúť silná, tvorivá spoločnosť. Takým obdobím bola pre Čínu a nie len pre ňu, doba zhruba 500 rokov pred našim letopočtom. V Indii prichádza na svet princ Siddhárta z rodu Shakia, neskoršie známy ako Buddha. Takmer v rovnakom čase rozvíja svoj pohľad na svet Lao c' a jeho cítenie vesmíru, ako nekonečnú energiu, Tao, ktorej sme súčasťou. Na jednej strane nás ovláda a dáva zmysel žiť, na druhej strane nám dáva priestor na jeho tvorenie.
V rovnakú dobu odovzdáva mudrc Konfucius, cisárom pohnutého obdobia dejín Číny základy sociálnej filozofie a morálny kódex spoločnosti, ktorý bol prijatý panovníkmi s takmer náboženskou úctou.
Západná civilizácia oddelila myseľ od tela a duchovný vývoj umožnila len v medziach náboženského, alebo mystického vytrženia. Číňania vychádzali z poznania, že ľudská myseľ je neohraničená, ale možnosť skutkov má svoje medze. Hľadali zjednocujúcu filozofiu života a zjednodušenie náboženských predstáv. Upriamením sa na dôležitosť prežívania prítomnosti, rozprestrelo sa ich duchovné vnímanie na celý vesmír. Opustili šamanské predstavy personifikovaných, zosobnených božstiev, čím dali väčší priestor priamemu precíteniu vlastnej duchovnosti bez náboženských limitov. Dali tak vzniknúť tomu, čo by sme mohli dnes nazvať myslením Tchaj-ťi.
Vychádza z taoistických tradícií Jin - Jang, princípov rovnováhy dvoch protikladných síl, ktoré sa navzájom dopĺňajú a symbolizujú tak harmóniu vesmíru. Toto povedomie, hlboko duchovné, nematerialistické i keď plne vnímajúce realitu, bez potreby náboženských prvkov, preniká do každodenného života, do práce, kultúry, zdravia a teda aj do cvičenia. Samotné fyzické cvičenie spočíva v pomalých krúživých pohyboch, často napodobňujúcich pohyby zvierat, pri boji. Spolu s hlbokým, vedomím dýchaním odstraňuje stres, zlepšuje prúdenie krvi v tele, jeho pružnosť a imunitu.
Zo začiatku sa cvičia jednoduché pohyby a kroky. Učíme sa ich spájať s dychom, ktorý postupne prehlbujeme. Precvičujeme jednotlivé formy, postoje, bloky a údery, z ktorých postavíme celú zostavu. Štúdiom zostavy prechádzame cez niekoľko stupňov poznania. Otvára sa nám úplne nové vnímanie samého seba. Prehlbuje sa dôvera v nás samých a tým schopnosť citlivejšie vnímať svet a byť s ním v rovnováhe. Pozornosť, ktorú neustále precvičujeme, nám prinesie schopnosť držať si odstup od dejov okolo nás. Týmto odstupom, alebo vhľadom, získame čas na rozhodovanie a určovanie smeru v našom živote. Nové vnímanie nášho tela, nám umožní cítiť jeho potreby a tie napĺňať. Napríklad aj zmenou stravovacích návykov, upevnením vnútornej disciplíny, zlepšením spánku a prehĺbením vnútorného pokoja.
Tak, ako sa postupne bude meniť vzťah k nám samým, tak sa bude priamo úmerne meniť aj vzťah nášho okolia k nám. Ak my dáme svetu harmóniu, pokoj, vieru, vnútornú krásu a nehu, ale aj rozhodnosť a pevnosť, svet nám ju bude vo všetkom zrkadliť.
Tchaj-ťi
je môj svet už viac ako polovicu života.
Mojou prvou učiteľkou bola vtedy
šesťdesiat ročná pani Liu, učiteľka Tchaj-ti z Pekingu, ktorá
tu bola začiatkom deväťdesiatych rokov na dlhšej návšteve
svojej rodiny. Učila ma intenzívne štyri mesiace. Vedela pritom
len dve slová, ktorým som rozumel "Ok a Nie". Učila ma
základnú zostavu 24 foriem Tchaj-ti a podstatu cvičenia s mečom.
Neskôr som prešiel mnohými kurzami a seminármi Kung fu. Hľadal
som svoju školu, svoj štýl.
Hľadanie ukončil môj Zenový učiteľ
Majster Roši Kaisen.
Vravieval mi, že nezáleží na škole a na
štýle, ale na čo najhlbšom precítení cvičenia. Teda nie na
jeho vonkajšej forme, ale na vnútornom prežívaní. Ukazoval mi
svoj vlastný spôsob cvičenia, ktorý nemal žiadnu pevne danú formu
(zostavu). Prechádzal rôznymi pozíciami voľne, intuitívne, pri
plnom sústredení. Vysvetlil mi, že na začiatku učenia sa
Tchaj-ťi je potrebná disciplína a veľké zaujatie, aby sme sa
naučili správne dýchať, pohybovať sa a vnímať vnútornú
energiu. Neskôr, ale treba formy opúšťať a začať cvičiť
voľné pohyby tak, ako nás napadnú a len sa nechať viesť
intuíciou a Čchi, pri plnej pozornosti.
Vyzval ma, aby som sa čo
najlepšie naučil zopár zostáv a potom, s ich pomocou začal učiť
svojich žiakov pozornosti a ukazoval im Cestu k ich osvieteniu.
Na
otázku, k akej škole patrím a aký štýl cvičím, odpovedám:
Je
to škola Pani Liu a štýl Cesty Zenu, môjho Majstra.
Najhlbšia
vďaka mojim učiteľom.